Marian Urban – scenárista, dramaturg, režisér a producent, člen Európskej filmovej akadémie. V roku 1992 založil jeden z prvých slovenských nezávislých produkčných subjektov ALEF Štúdio; v roce 1997 spoločnosť ALEF FILM & MEDIA. Od roku 2000 je prezidentom Slovenskej asociácie producentov v audiovízii (SAPA). Napísal, režíroval a produkoval desiatky rôznych filmov, premietaných alebo ocenených na viac ako 100 medzinárodných festivaloch a prehliadkach. Z najúspešnejších projektov: Papierové hlavy (1996) /režisér Dušan Hanák – Golden spire – 40. IFF San Francisco; Zvláštna cena poroty 40. IFF Karlovy Vary; Runner Up Prize Yamagata 1998; Želary (2003) / režisér Ondřej Trojan – Nominácia na cenu Americkej filmovej akadémie „Oscar“ za najlepší cudzojazyčný film; Muzika (2008) / režisér Juraj Nvota – Zvláštne uznanie poroty IFF Warszaw 2008; 9 národných filmových cien SFTA Slnko v sieti 2008; Ja, Oľga Hepnarová (2016)/ režiséri Tomáš Weinreb a Petr Kazda – Úvodný film 66. Berlinale, Najlepšia réžia 30. IFF Sofia, Najlepší film 17. IFF Vilnius. Československé a slovensko-české projekty, ale aj mnohé ďalšie celovečerné filmy napríklad: Rivers of Babylon (1998)/ režisér Vladimír Balco; Kruté radosti (2002)/ režisér Juraj Nvota; Lesní chodci (2003)/ režisér Ivan Vojnár; Malé oslavy (2009)/ režisér Zdeněk Tyc; Cyril a Metod / režisér Peter Nikolaev (2013), Rukojemník (2014)/ režisér Juraj Nvota.
Olga Raitoralová – má dlhoročné skúsenosti z pôsobenia v rôznych sférach kinematografického prostredia a kultúry, predovšetkým z procesu výroby filmov, ale aj z ďalších oblastí súvisiacich so vznikom a šírením filmov. Producentka / asociovaná producentka / výkonná producentka projektov napr.: Kryštof (2021)/ režisér Zdeněk Jiráský; Inde (2018) / režiséri Marian Urban a Juraj Nvota; Ja, Oľga Hepnarová (2016) / režiséri Tomáš Weinreb a Petr Kazda; Päťdesiatka (2015) / režisér Vojtěch Kotek; Rukojemník (2014) / režisér Juraj Nvota. Production manager projektov napr.: Pekné chvíľky bez záruky (2006) / režisérka Věra Chytilová; Útek do Budína (2002) / režisér Miloslav Luther; Divoké včely (2001) / režisér Bohdan Sláma; Vyhnanie z raja (2001) / režisérka Věra Chytilová.
Akým spôsobom si vyberáte témy pre film?
MU: Dnes už opatrne, ale vždy najmä intuitívne. Rozhodujúce je, či ma osloví téma, námet alebo scenár tak, aby som sa rozhodol venovať mu toľko času a energie, koľko potrebuje, bez toho, aby ma to v istej chvíli prestalo baviť, prípadne ma to znechutilo, či úplne otrávilo všetko v živote. Ako všetci vieme, pozícia producenta – aj vtedy, keď je spoluautor – je v podstate danajský dar; keď sa film vydarí, je to zásluha režiséra a mnohých ďalších tvorcov, či hercov. V prípade, keď sa film nevydarí, za všetko môže producent, či producenti. Takže, v princípe nie je veľmi o čo stáť a prvý omyl neúspešného producenta, znechuteného z toho čo robí, čo mu berie čas a ničí energiu, môže byť výber témy alebo scenára pre film.
Čo si myslíte, že rozhoduje o úspešnosti filmu?
MU/OR: Úspešnosť filmu je veľmi prelietavá a zvláštna hodnota. Ak ide o úžitkové a zábavné filmy, tak je to jednoduché, nejde o nič iné, než o prachy. V prípade projektov s kultúrnymi ambíciami, dostatočne vzdialenými od mainstreamu, v podstate úspech filmu preverí a potvrdí až čas. Ak sa teda film programovo neorientuje na istý druh divákov, na festivaly, či kritikov, čo však tiež často môže byť veľmi relatívna hodnota. Zjednodušene, úspech je pre nás to, keď nám zostane po jeho dokončení presvedčenie, že má pre nás zmysel robiť ešte ďalší film a špeciálne to, že sa dokážeme na niektorý zo svojich filmov pozrieť aj s odstupom času.
Ako došlo ku spolupráci so Zdeňkom Jiráským?
MU: V českom a slovenskom prostredí je veľmi málo kvalitných realizátorov cudzích predlôh a špeciálne takých, pri realizácií ktorých scenárista netrpí, keď režisér využije svoje postavenie v zmysle Autorského zákona, teda naplno využije to, že scenár je len úžitkovým audiovizuálnym dielom. Ako scenárista viem pochopiť utrpenie scenáristov, ktorým sa stane, že svoj scenár vo filme nespoznajú. V prípade Zdeňka to bolo pomerne jednoduché, vybrali sme si ho po istom čase hľadania, hlavne preto, že sme poznali jeho dva predošlé filmy a že s ponukou bez váhania súhlasil.
Pamätáte si chvíľu, keď ste si povedali, áno – s ním chcem spolupracovať?
MU: Áno, bolo to asi po 10 minútach temperovanej diskusie v priestoroch neútulnej kaviarne v jednom z nákupných centier, ktoré majú s kultúrou a artovými filmami máločo spoločné. Zdeněk má schopnosť vyžarovať veľmi asertívnu, pozitívnu empatiu.
Našiel si Kryštof vás alebo vy Kryštofa?
MU: Našiel si ma scenárista, ktorý mi poslal asi 30 strán filmovej poviedky – ako dramaturga. Zaujal ma predovšetkým charakter hlavného hrdinu, aký si v českom a slovenskom filme nepamätám. Pomerne rýchlo bol dokončený scenár a scenárista oslovil niekoľko ďalších producentov, ktorí neboli schopní alebo ochotní projekt realizovať. Oslovil ma potom aj ako producenta. Neskôr to už všetko išlo pomerne jednoducho.
Ako prebieha tvorivý proces na filmoch? Nakoľko sa necháte jeden druhým ovplyvniť? A ako fungoval synergický tvorivý proces vy – scenárista – režisér?
MU: To je otázka na dizertačnú prácu, keď pripustíme, že film občas znesie predikát umeleckého diela. Trojuholníkom producent – scenárista – režisér som sa prakticky zaoberal odjakživa, všetkými pozíciami som si prešiel. A teoreticky, keď ma kedysi dávno pozvali prednášať na VŠMU. Jeden z pracovných názvov toho, čo tam vykonávam je Bermudský trojuholník. Ako vieme, to je oblasť v Karibiku, v ktoré záhadným spôsobom občas/často miznú lode/lietadlá/ľudia. Niektoré sa po čase vynoria, občas prázdne bez ľudí, niekedy s časťou posádky, inokedy všetci, akoby sa nič nestalo, a niektoré lode a lietadlá a ľudia zmiznú navždy. Takto nejako je to aj v synergickom tvorivom procese niektorých audiovizuálnych diel. A niektorí prejdú týmto trojuholníkom akoby neexistoval. Aj v tomto prípade sa vynorilo zopár turbulentných období, do vzniku filmu zasahuje vždy aj niekoľko ďalších talentovaných a schopných spolupracovníkov a preto, keď sme film premietali prvýkrát našim koproducentom, distribútorom, priateľom, sme si oddýchli, pretože ich názory nás potešili.
Je náročné zohnať financie na nový film?
MU/OR: Áno, vždy, niekedy je to však ešte ťažšie. A občas sa objavia výnimky. Sme radi, že svojim spôsobom tento film k nim patrí a ďakujeme všetkým, ktorí boli ochotní ho podporiť, či už z verejných alebo súkromných zdrojov.
Ako dlho trval proces vývoja filmu, od nápadu až po jeho realizáciu a premiéru v kinách?
MU/OR: Presne toľko, koľko bolo treba. Dva roky sme riešili základné dramaturgické východiská, aby scenár bol natoľko kvalitný, že sme mali odvahu hľadať režiséra a partnerov na financovanie a výrobu. Menej než rok trvalo, kým sme realizovali prvú časť natáčania, natáčanie skončilo asi deväť mesiacov od prvého dňa. Samozrejme sa nenatáčelo každý den. A potom proces pokračoval ešte viac ako dva roky. Postprodukciu však spomalili nepríjemné nepredvídateľné udalosti a predovšetkým obdobie pandémie. Stále ale veríme, že čas, ktorý bol doprianý nám producentom a všetkým, ktorí sa pozitívne podieľali na jeho vzniku, umožnil dosiahnuť ten najlepší konečný filmový tvar z natočeného materiálu.
Do hlavnej úlohy ste sa nebáli obsadiť pomerne neznámeho Mikuláša Bukovjana. Prečo?
MU/OR: Mikuláš Bukovjan bol úplne neznámý herec, študent konzervatória z Ostravy, keď nám ho režisér predstavil. Myslíme si, že máme schopnosť vycítiť a akceptovať správne rozhodnutie režiséra pri obsadzovaní hlavných úloh. Napriek rôznym názorom, s ktorými sme sa neskôr stretli, považujeme Mikuláša za presne toho herca, ktorý bol v tom čase na správnom mieste a dokázal presvedčivo previesť svoju postavu z kláštora a hraníc až po… Ale to si už treba pozrieť v kine.
Ako ste s režisérom Jiráským vyberali predstaviteľov ďalších úloh? Prebiehal casting alebo už ste mali pri niektorých postavách jasno vopred?
MU/OR: Po dohode s režisérom sme se rozhodli vybrať len dvoch hlavných hercov castingom; pokiaľ ide o Alexandru, to bolo jednoznačné od chvíle, keď sme ju videli v skvelom filme O tele a duši, za který dostala európsku cenu. Sme radi, že temer nezávisle si osvojili podobný názor aj režisér a autor. V prípade vedľajších úloh sme sa spoľahli na naše skúsenosti, ako režiséra, tak aj nás producentov, a istý vplyv pri obsadzovaní ďalších úloh mal aj paritný podiel českých a slovenských producentov pri financovaní filmu. Vždy však nakoniec rozhodovalo presvedčenie, že presne toto je ten pravý predstaviteľ každej postavy. Len zopár hercov sme nemohli obsadiť, pretože mali iné záväzky.
Keď si vybavíte natáčanie, ktorá scéna/scény bola/boli najnáročnejšia? Ktoré považujete za podstatné?
MU/OR: Paradoxne najnáročnejšie scény sú v konečnom zostrihu prítomné len torzovito, až útržkovito, ale aj to sa občas pri realizácii a náročnej postprodukcii stáva. V príbehu je naopak množstvo zásadných scén, ktoré na prvý pohľad náročné neboli, a mnohé z nich sa stali „podstatnými“, až keď sme v postprodukcii prizvali k spolupráci neobyčajne invenčného Iva Trajkova.
Film rozpráva aj o ľuďoch, ktorí boli nútení emigrovať. Boli ste niekedy postavení pred túto otázku – uvažovali ste niekedy o emigrácii?
MU: Áno. Túto otázku som musel riešiť v roku 1970. Nebolo to uvažovanie, bolo to moje zvláštne rozhodnutie, ktoré bolo presne opačné ako názor môjho otca, ktorý bol ale oveľa múdrejší ako ja. Už vtedy vedel, že temno, ktoré nastane po okupácii Československa Rusmi, bude trvať minimálne 20 rokov, a príliš sa nemýlil. Prekvapený som však dodnes, ako sa zmieril s mojim názorom, a celá rodina sme sa vrátili z krajiny, kde už bolo všetko pripravené na život v slobodnom svete. A dodnes mi nie je jasné, či mu mám byť vďačný alebo ho preklínať. Ale ako píše Kurt Vonnegut jr. „Haj hou, tak to chodí.“
Nakoľko do procesu vstupu filmu do kín a na festivaly zasiahla koronavírusová kríza?
MU/OR: Zásadným. Ani v tejto chvíli si nie sme istí, že naše rozhodnutie distribuovať film pár mesiacov po jeho dokončení, v období, kedy sa do kín rútia filmy, ktoré odkladali premiéru rok, či dva, je správne rozhodnutie, pretože kto presne vie, čo vlastne je to za krízu, a aký bude jej koniec alebo aspoň jej smerovanie.
Participujete aj na výbere lokácií? Ak áno, ako ste ich hľadali?
MU: Áno, v prevažnej väčšine filmov, na ktorých som sa podieľal a to od prvých nápadov, až po definitívne rozhodnutie, kde sa bude natáčať. Občas sa až divím, čo sa podarí. V tomto prípade sa mi napríklad podarilo, so slovenským „lokačným,“ v priebehu jedného-dvoch dní vyriešiť hľadanie jednej z najzásadnejších lokácií filmu, ktoré predtým prebiehalo už asi dva roky.
Aký zážitok môžete sľúbiť divákom filmu Kryštof?
MU/OR: Každému taký aký si zaslúži, aký si praje a po akom túži.
Prečo by mali diváci prísť do kín na Kryštofa?
MU/OR: Minimálne preto, že si nepamätáme, minimálne v československej kinematografii, taký výnimočný a duchovnom poznačený charakter hlavného hrdinu ako je možné vidieť v definitívnej verzii tohto diela. Akoby ani nebol z tohto sveta.
Aké posolstvo má pre vás tento film?
MU/OR: Absolútne zásadný. Ale rozhodujúce nie je ani náhodou, čo si myslíme a čo to pre nás znamená. Ak si ho diváci nedokážu odčítať, precítiť, intuitívne prijať, tak všetko úsilie nás producentov a ostatných tvorcov bolo zbytočné. To by sa však nemuselo stať, pretože ešte stále veríme, že je medzi nami veľmi veľa inteligentných, premýšľajúcich a empatických divákov.
